O puberte a rape

Autor: Ján Hudáček | 22.9.2016 o 11:03 | (upravené 22.9.2016 o 11:08) Karma článku: 2.46 | Prečítané  442-krát

Keď som mal 16 rokov, ocitol som sa nejakým zázrakom pri starších a múdrejších ľuďoch, ktorý ma hrozne ovplyvnili. 

Bol to presne ten typ ovplyvnenia, aké hltá chlapec v puberte, ktorý začína objavovať alternatívnu kultúrnu scénu a prijímať s tým spojené názory na život. Ten typ ovplyvňovania, ktorý sa realizuje v požičiavaní albumov, kníh a filmov, chodení na punkové koncerty a dlhých rozhovoroch po ceste zo školy. Od jedného takéhoto človeka, volajme ho M., som vtedy dostal album Indyho a Wicha My 3 a v roku 2005 som ich videl naživo na Pohode. Pred pár dňami som tento album objavil na Spotify a po niekoľkých dňoch počúvania som si uvedomil, že ho mám stále rád. 

Hlavne preto, lebo takmer vôbec neobsahuje to, čo neznášam na súčasnom rape - tri mantry, ktoré sa periodicky opakujú u všetkých mainstreamových reperov. 

“Ako píšem texty a nahrávam tracky”, “Ako som lepší a ty si horší” a najväčšie zlo “Ako opisujem realitu”.

Pre mňa bola hodnota rapu vždy vo výpovedi. Dnešný apel na techniku v rapovaní je nutným vývojom v žánri, ktorý, na rozdiel od inštrumentálnych výkonov, nepozná pojem “virtuozita”, no cíti potrebu posúvať úroveň vyššie. No napriek tomu je technika vždy len číslom dva - popri tom, čo chce interprét povedať. Ani najlepší inštrumentalisti nie sú najlepší preto, lebo hrajú najrýchlejšie. Ale pre to niečo extra, čo do svojej hry vkladajú. Pre rapera je týmto posolstvo. Neviem, či to je tým, že Indy&Wich boli najprv writeri a teda sa pohybovali v aspoň nejakým spôsobom v umeleckej scéne, možno chodili ako decká na výtvarnú. Neviem, či to je tým, že boli z dobrých rodín a chodili na školy, kde ich učili rozmýšľať o svete inak. Neviem, či to je tým, že v roku 2003, kedy My 3 vyšlo, bol hiphop okrajovým žánrom a bol určený pre náročnejšie publikum. Ale témy a texty na tomto albume sú konceptuálne, inteligentné, referujúce na umenie mimo hiphopu alebo opisujúce “sny i touhy” (Indy&Wich, V Jazycích Propletení, 2003)

Naproti tomu, dôležitosť toho “opisovať život, ponúkať nič iba pravdu a byť skutočný” (Rytmus, Bozk na Rozlúčku, 2007) je v slovenskom hiphope, zdá sa, širokospektrálna a ja tomu nerozumiem. Album Druhej Strany z r. 2006 sa voláVýpoveď otom čojetu videť. Prečo by niekto chcel počúvať o tom, čo je tu vidieť? Mám pocit, že poslucháč mainstreamového rapu je nenáročný človek, ktorý rezignoval na fantáziu a predstavivosť. Človek, ktorý nečíta, nesníva, ale žije vo svojom šedom svete a je (pravdepodobne) šťastný, ak niekto iný tento šedý svet vo svojich piesňach opisuje. Takéto texty neinšpirujú, nepodnecujú, nevzdelávajú, neposúvajú vpred. Takéto texty iba kopírujú svet a ich autori to prezentujú ako svoju prednosť. Práve preto mám rád storytelling Mojej Reči a ich odkazy na všetko možné, preto mám rád Katove slovné hračky a metafory hraničiace s básňami, poviedky Modrých hôr, Vecov humor. Prečo by som sa dobrovoľne plnil textami, ktorých najväčšou silou je to, že sú reálne, zo života, pozemské, prízemné, predvídateľné?

 

Porovnajte si to sami, Vecovu slohu, Indyho slohu a Rytmusovu slohu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

ONLINE: Halák inkasoval ako prvý, Gáborík v druhej tretine vyrovnal

Súčasťou Tímu Európy sú aj šiesti Slováci.

KOMENTÁRE

Západ nechce prosperitu

Vďaka voľnému obchodu sú chudobní bohatší, než kedykoľvek boli.

ŠPORT

Sagan splnil cieľ, po Eneco Tour je svetovou jednotkou

Slovenský cyklista kritizoval v cieli súperov.


Už ste čítali?